arrow-up-circle
Vyberte časť textu, ktorú chcete objasniť (max. 80 slov)
Step 1 - N° 20

Existuje Boh? (1. časť)

Tento článok bol dočasne preložený pomocou online prekladača. Pôvodný článok je v taliančine. Ak nám chcete pomôcť vylepšiť preklad do vášho jazyka, kontaktujte nás e-mailom: info@accademiadicoscienzadimensionale.it alebo prostredníctvom chatu na ACD. Ďakujeme.

 

Strana 1 z 4

Skôr než sa vydáme na ďalšiu cestu, považujem za dôležité venovať niekoľko minút zamysleniu sa nad pojmom Boh. Skôr než vám začnem vysvetľovať svoju definíciu toho, čo je Boh, požiadam vás, aby ste odložili všetko, čo ste o ňom vedeli alebo ste si mysleli, že viete, hoci len na minútu, aby ste aspoň pochopili, čo mám na mysli, keď spomínam slovo Boh. Nezáleží na tom, aké je vaše náboženstvo, viera alebo kultúra; všetci sme od detstva indoktrinovaní spájať slovo "Boh" s významom, ktorý mu v skutočnosti neprislúcha. Vďaka tomuto programu už nie sme schopní premýšľať o pojme "Boh" bez toho, aby sme s ním spájali presvedčenia, ktoré sme boli nútení študovať, takže nemáme slobodu myslenia ani osobnej skúsenosti. Sme mentálne nútení spájať Boha s presvedčením, ktoré nám nepatrí. Byť verný trestajúcemu bohu, bohu, ktorý bohatne šliapaním po hlavách ľudí, bohu, ktorý nám prikazuje zabíjať iných, to nie je naša prirodzenosť. V skutočnosti máme k Bohu oveľa bližšie, než by sa nám zdalo, len s ním nevieme komunikovať, preto ho nepočujeme. 

Odložte bokom to, čo ste celý život študovali o pojme Boh, a počúvajte, čo sa vo vás ozve, keď na Neho myslíte. Ak sa sústredíte na premýšľanie o významoch, ktoré ste si celý život spájali s pojmom Boh, vynorí sa vo vás mnoho protichodných - a niekedy aj negatívnych - pocitov, ktoré vás takmer prinútia myslieť si, že v Boha neveríte, a že ak by naozaj existoval, určite by bol zlou, trestajúcou, sebeckou bytosťou. To nie je Boh, to je Cirkev. Boh je veľmi vzdialený od definície, ktorej sme boli celé tie roky nútení veriť. Nesústreďujte sa teda na teoretický význam, ktorý vás o Bohu učili; sústreďte sa na to, čo cítite, keď o ňom premýšľate. Jediný spôsob, ako sa na chvíľu odosobniť od toho negatívneho významu, ktorý nám o pojme Boh vtĺkli do mysle ako klinec, je prestať na chvíľu používať tento pojem a pochopiť, čo to vlastne je. Toľko duchovných ľudí po určitú dobu svojej cesty vo svojom vnútri cítilo, že už nechcú tento pojem pomenovať, aby ho mohli očistiť a preprogramovať oveľa pozitívnejšími pocitmi. Takže mnohí duchovní ľudia sa rozhodnú nazývať ho Vesmír, Univerzálna energia, Sila alebo dokonca Prána, aby zabudli na tie negatívne pocity, ktoré im životné skúsenosti alebo náboženské štúdium priradili k tomuto pojmu. Hovorme teda o tom, čím je, o tej pozitívnej prítomnosti, bez toho, aby sme pomenovali tento termín, ktorý bol pošpinený samotnými náboženskými ľuďmi. 

Existuje? Vychádzajme z princípu, že, Vesmír, existuje, a nie je to muž alebo žena, nie je to starý muž s bradou, ktorý nás súdi a odsudzuje, ale je to Vesmír: nemá pohlavie, pretože je Všetko. Vesmír má telo a myseľ, má teda hmotný aspekt a veľmi veľké Vedomie. Viac-menej už poznáme fyzické telo Vesmíru: je to všetko, čo nás obklopuje, všetky planéty, galaxie; naša planéta je jeho súčasťou, my sami sme súčasťou Vesmíru, pretože ho tvoríme a sme jeho súčasťou. Vesmír má okrem fyzického tela aj veľmi veľké a vznešené Vedomie, mimoriadne silné a pozitívne. Skúste sa zamyslieť nad najčistejšou a najpozitívnejšou vibráciou, ktorá vo Vesmíre existuje, nad najláskavejšou, najpozitívnejšou, najživotodarnejšou a najochrannejšou prítomnosťou voči nemu: je to Vedomie Vesmíru. Prána, ktorú dýchame a ktorá nám umožňuje žiť, je energiou Vesmíru, najžiarivejšou a najčistejšou energiou, ktorá nám umožňuje priblížiť sa k pochopeniu toho, čo je to Vesmírne vedomie, ktoré nám dáva pocítiť už milióny rokov. V posledných tisícročiach sa ľudí zmocnilo náboženstvo, ktoré nás núti veriť verzii Boha, ktorá je úplne odlišná od toho, čo o ňom učili skutočné Božstvá vrátane Ježiša. Náboženskí ľudia nedokážu pochopiť, čo Boh je, a tak ho poľudšťujú, spájajúc Boha s ľudskými pocitmi a podobami, ktoré v skutočnosti nemá. Tak nás viedli k tomu, aby sme verili, že Boh je viac-menej len o niečo urastenejší človek, ktorý nás zhora z nebies pozoruje, celý deň nás špehuje, a to nie preto, aby nám pomáhal, ale aby nás súdil. Ak urobíme chybu, je tam pripravený nás potrestať; ak máme dobrý deň, je tam, aby nás odsúdil, aby nám vyčítal, že sme boli šťastní, zatiaľ čo na svete sú trpiaci ľudia. Boh toto všetko nie je, ani zďaleka sa nepodobá na človeka, ani nechová také nízke city ako my. Preto ak si pojem Boh spájate so všetkými týmito nesprávnymi definíciami, je normálne, že nakoniec veríte, že "Boh neexistuje, je to len ľudský výmysel", pretože v skutočnosti máte pravdu: poľudštený Boh neexistuje, to je len výmysel, ktorý má v mene "viery" udržať slabomyseľných v područí. To, čo skutočne existuje, je vesmír, ktorý má fyzické telo a vedomie, ktoré si uvedomuje našu existenciu.  

Strana 2 z 4 
 
Vesmír existuje, o tom niet pochýb, ale najväčší Majstri psychiky sa už tisícročia snažia ľuďom vysvetliť, že vesmír má vedomie, že si je vedomý našej existencie. Potom sa neskúsený človek snaží tento pojem teoreticky vysvetliť a navliecť naň všetky svoje posadnutosti a duševné onanovania. Ale tí, ktorí majú skúsenosť, tí, ktorí majú skutočnú osobnú skúsenosť s touto Prítomnosťou, vedia, že je veľmi odlišná od akejkoľvek ľudskej štruktúry a predstavy, ktorú môžeme mať. Žijeme vo vesmíre, sme jeho súčasťou, tvoríme ho, a hoci nie sme jeho jedinou alebo najdôležitejšou zložkou, sme rovnako podstatní ako každá iná planéta a živá bytosť v ňom. V očiach vesmíru sme veľmi dôležití; nie najdôležitejší, ani nie najmenej dôležití. Vesmír je trochu ako naše fyzické telo: sme zložení z miliárd buniek a každá z nich je pre nás veľmi dôležitá, pretože nás tvorí; keby ich nebolo, neexistovali by sme. Naše bunky tvoria naše orgány a časti tela, ktoré sú pre nás veľmi dôležité. Neexistuje žiadna časť nášho tela, ktorá by bola dôležitejšia alebo menej dôležitá, pretože všetky sú v našich očiach zásadné: je jasné, že by ste mohli žiť bez obličky, ale ak vaše obličky teraz fungujú dokonale, prečo by ste sa niekedy rozhodli jednu z nich odstrániť? To by bolo nemysliteľné, pretože hoci teoreticky vieme, že môžete žiť aj bez obličky, vôbec sa nám nechce jednu odstrániť, aby sme zistili, či žijete dobre alebo nie. Vieme teda, že ak by oblička ochorela a my by sme boli nútení ju odstrániť, mohli by sme žiť bez nej; ale bolo by mať jednu obličku naozaj presne to isté ako mať dve? Samozrejme, že nie, a preto by sme sa nikdy nevzdali časti svojho tela, ak by to naozaj nebolo nevyhnutné na záchranu nášho života. Ak by sme sa mali rozhodnúť, či odstrániť chorú časť tela, aby sme si zachránili život, potom by sme sa rozhodli odstrániť túto časť tela; ale ak nie je chorá a funguje úplne dobre, prečo by sme sa tohto orgánu vôbec vzdávali? Odpoveď je rovnaká ako tá, prečo sa vesmír nikdy nevzdal planéty Zem, a teda ani pozemšťanov, pretože my ľudia sme pre jeho telo rovnako podstatní ako obličky, nohy, ruky, akákoľvek časť tela pre nás. Keby sa život na Zemi skončil, vesmír by stále prežil, ale nebolo by to to isté, rovnako ako by sme mohli prežiť bez ruky alebo bez sleziny, ale nebolo by to to isté. Z toho vyplýva, že Vesmíru veľmi záleží na planéte Zem a na Nás, a to kvôli nemu samému, pretože hoci môže v pohode prežiť aj bez Nás, dáva prednosť tomu, aby sme žili a mali sa dobre. Na druhej strane, planéta Zem bez nás by nebola rovnaká, pretože by chýbala základná časť jej existencie. Nie sme len mravce, ktoré chodia po zemskej pôde, sme Vedomia, ktoré sa vyvíjajú a vďaka nám sa vyvíja aj Pozemské vedomie. Sme oveľa dôležitejší, než by si iní, tí, ktorí sa nás snažia ovládať a znevažovať, mysleli. 

Toto si netreba vysvetľovať ako sebecké zmýšľanie, akoby sa Vesmír staral o nás "len preto, že sme jeho súčasťou"; oveľa sebeckejšie by bolo myslieť si, že v celom Vesmíre myslí len a len na nás a nezáleží mu na všetkých ostatných živých bytostiach, ktoré existujú. Zaujíma sa o všetkých, nielen o nás, ale ani nás nevylučuje zo svojej mysle. Keď vás bolí nejaká časť tela, napríklad dôležitý orgán, nehneváte sa naň a neobviňujete ho z bolesti, ktorú pociťujete, ale máte oňho starosť, snažíte sa zlepšiť svoj životný štýl a návyky (napríklad stravovacie), aby ste tomuto orgánu pomohli, aby sa zotavil a zlepšil svoje zdravie. Neobviňujete teda orgán za to, že vás trápi, netrestáte ho ani neodsudzujete, ale robíte všetko pre to, aby sa zlepšil, pričom si robíte starosti o tú bolesť, ktorá bola varovaním, pretože by mohla byť začiatkom horšieho problému. Takže sa na orgán nehneváte, ale zameriavate sa na to, aby ste zlepšili svoj životný štýl, aby sa jeho vlastné zdravie mohlo obnoviť. Orgán sa potom určite neurazí, ak to všetko robíte pre seba, aby ste prestali cítiť tú bolesť, pretože orgán nezaujíma, prečo to robíte, jemu záleží na tom, aby bol zdravý a neochorel. To je to, čo s nami, veľmi stručne povedané, robí vesmír. Netrestá nás ani neodsudzuje, keď sme chorí alebo robíme chyby, ale snaží sa nám pomôcť vyriešiť tento problém, aby sme sa cítili dobre. Toto je však len veľmi stručný opis toho, čo voči nám vesmír skutočne robí, pretože je oveľa viac. Je tou pozitívnou prítomnosťou , ktorú sme niekedy v živote pociťovali, ale pravdepodobne sme ju ako takú nepoznali, pretože pojem "Boh" nám bol vysvetlený inak, ako v skutočnosti je. Tak sme si vytvorili predstavu o Bohu, ktorý neexistuje, aby sme vynechali prítomnosť, ktorá existuje a ktorú sme niekedy cítili okolo seba. 

Strana 3 z 4 
 
Boli vo vašom živote veľmi bolestné chvíle, keď ste Ho "vzývali" a "modlili sa k Nemu", ľudským a náboženským spôsobom, a predsa ste cítili, že k vám naozaj prichádza niečo, čo by "prijalo vaše modlitby". Inokedy sa to však nestalo a pri týchto príležitostiach ste si radšej mysleli, že Boh neexistuje alebo že nie je dobrý, namiesto toho, aby ste si uvedomili, že chyba bola vo vás, alebo skôr vo vašom spôsobe komunikácie s Ním, keďže vám nikdy nebol vysvetlený skutočný správny spôsob, ktorý máte používať. Náboženstvo nás komunikácii s Bohom nenaučí a ani nemá ako naučiť, pretože to nie je v jeho záujme: náboženstvo bolo zmanipulované, aby verilo, že bez sprostredkovateľa (v prípade katolíckeho náboženstva kňaza) sa k Bohu nedostaneme. Inými slovami, náboženstvo nás núti veriť, že nie sme nikto, kto by bol schopný komunikovať s Bohom, že jediný spôsob, ako sa k nemu dostať, je požiadať o povolenie prostredníctvom kostola v našom meste - ktorému dávame svoje peniaze -, ktorý nám "otvorí" jeho milosti. Takto nám vnucujú, že ak nechodíme do kostola, nemôžeme komunikovať s Bohom priamo z našich domovov, že ak by sme sa nedali pokrstiť kňazom, Boh by si nás ani nevšimol, a mnoho ďalších klamstiev, o ktoré sa pravý Boh vôbec nezaujíma. Tieto predstavy nám vnútili jednotlivci, ktorí využili naše slabosti na to, aby sa na našom chrbte obohatili: nie je to Boh, kto to chce! 

Pravý Boh, ten, ktorý nám nikdy nebol vysvetlený v školských učebniciach alebo náboženských knihách, je prítomnosť, ktorá je prirodzene prítomná v nás a okolo nás. My ho tvoríme a zároveň on tvorí nás. Je však jasné, že veta "Boh je v nás, aby sme ho našli, musíme ho hľadať v sebe" nám zanecháva viac otázok ako odpovedí, čo nie je dobré. Takže skutočným spôsobom, ako Ho nájsť a komunikovať s Ním, nie je modlitba ani reč, pretože vesmír nerozumie ľudskej reči. Metóda komunikácie s Bohom spočíva v používaní presných techník, ako je predovšetkým Meditácia, ktorá je základom univerzálneho jazyka; potom môžeme hovoriť o tom, ako sa krok za krokom naučiť zvyšok univerzálneho "jazyka", aby sme s Ním mohli komunikovať. Keby bolo ľahké vysvetliť, čo je Boh, na dvoch stranách, nebolo by potrebné napísať celú knihu, v ktorej som vyrozprával všetky svoje skúsenosti, ktoré mi umožnili pochopiť predovšetkým Jeho existenciu, Jeho moc a to, aký je k nám skutočne milujúci, ak sa len rozhodneme Ho vzývať. Boh je vlastne ako prána, alebo skôr prána je súčasťou Boha: vždy existovala, ale kým sa nerozhodnete meditovať o pránickom dýchaní, nepriblíži sa k vám a nenaplní vás vo vnútri. Tak ako si treba pránu privolať, prostredníctvom cvičenia si treba privolať aj Boha, aby sa stal súčasťou vášho života a pomohol vám čeliť ťažkým chvíľam, ale nielen im; môže nám totiž pomôcť nielen v časoch strachu a ťažkostí, ale aj v šťastných chvíľach, aby nám ich pomohol urobiť lepšími a tiež dlhšie trvajúcimi. Preto Boh nie je človek, ktorý nás súdi alebo trestá; to sú predstavy, ktoré sme si o ňom vytvorili. On je niečo oveľa väčšie a inteligentnejšie, než dokáže pochopiť ľudská myseľ pomocou logiky, pretože vesmír a život sa neriadia ľudskou logikou, a už vôbec nie logikou tých, ktorí o nej nemajú žiadne vedomosti a skúsenosti. Vesmír sa riadi svojou inštinktívnosťou, tvorí a dáva život tomu, čo chce, a až potom sa my ľudia snažíme tieto udalosti vysvetliť pomocou racionality; ale nech je jasné, že opak sa nikdy nestane! Mali by sme pochopiť, ako sa Boh neriadi našimi predstavami, ale svojimi vlastnými inštinktívnymi a pozitívnymi rozhodnutiami, ktoré sa môžeme pokúsiť pochopiť prostredníctvom skúsenosti a priamej komunikácie s ním. Pri absencii priamej komunikácie by sme len donekonečna vymýšľali ďalšie teórie bez toho, aby sme niekedy dospeli k pravde. 

On je to, čo je v tomto vesmíre najpozitívnejšie, pretože je vedomím tohto vesmíru. Pozná nás už dlho, pretože toto pre mnohých z nás nie je náš prvý život. Aj keď si nepamätáme, kto sme, a nevieme, prečo sme tu, On nás pozná a rozpoznáva znova a znova, pretože je mimoriadne inteligentným a vyvinutým Vedomím. Nezáleží na tom, či ho chcete nazvať Vesmírom, Kozmickou energiou, Silou alebo akýmkoľvek iným pojmom, ktorý radšej používate, aby ste sa vyhli pojmu Boh. Na čom skutočne záleží, je, aby ste sa s Ním spojili a pochopili, aké dôležité je poznať Pravdu o Ňom, ktorá bola zahmlená a úplne prevrátená, aby nám zabránila v Prebudení. Poznanie Boha nám umožňuje Prebudiť sa a vyjsť z tejto obrovskej ilúzie, ktorá nás dusí. Vesmír nie je rutina, nie je to chaos a nie je to každodenné utrpenie. Vesmír je najpozitívnejšia esencia, aká existuje, najvyššia vibrácia, najláskavejšia prítomnosť, ktorá, ak jej dovolíte vstúpiť do svojho života, vám umožní pochopiť, ako je On všetkým, čo ste kedy hľadali. 
 
Strana 4 z 4 
 
To, čo ste vždy hľadali, je totiž tá pozitívna prítomnosť vo vašom živote, ktorá vás napĺňa silou, keď sa cítite slabí; ktorá vám dáva pocit pohody, aj keď čelíte najťažším a najneznámejším skúškam. To, čo hľadáte, je tá esencia, vďaka ktorej si uvedomujete, kto ste, prečo ste tu a čo musíte urobiť, aby ste sa cítili skutočne užitoční, naplnení, realizovaní. Ak mu dovolíte, aby tu bol pre vás, môže vám dať pocit, že ste pre tento svet dôležití, aj keď sa všetci okolo vás snažia, aby ste sa cítili ako príťaž. Vie, kto ste, a preto vám môže pomôcť spomenúť si na pravdu o sebe samom. Možno ste mu odmietli dať meno kvôli negatívnym asociáciám, na ktoré ste možno boli zvyknutí, a to je v poriadku, pretože nie je dôležité, ako ho nazvete, dôležité je, že ho nájdete. Jeho dobrota charakterizuje jeho prítomnosť, pretože keď poznáte jeho pravú identitu, uvedomíte si, že ju nikdy nesprevádzajú iné negatívne pocity a činy, ako je trestanie alebo odsudzovanie, pretože nie je tým, čím ho nazývajú fanatici. Vesmír nechce nič iné ako žiť a rozširovať sa, a aby to dokázal, dáva život a naďalej chráni ten, ktorý už existuje. Ak je však Vesmír taký zaneprázdnený ochranou života, znamená to, že sa mu niečo neustále snaží postaviť do cesty, a to je Temnota. Samozrejme, nehovoríme o "diablovi", ktorý nie je ničím iným než predstavou démona, ale nie skutočnou temnotou, ktorá sa tiež veľmi líši od toho, čo nás učí náboženstvo. 

To, čo robí zlo, čo spôsobuje bolesť alebo nám spôsobuje udalosti, určite nie je Boh: je to Temnota, úplne iná a oddelená prítomnosť od toho, čo je Boh. Ľudia si najčastejšie mylne spájajú Boha s Temnotou, akoby to boli dve strany tej istej mince, ale niet teórie, ktorá by bola vzdialenejšia od pravdy. Boh je jedna prítomnosť, Temnota je iná. Keď trpíte, keď sa cítite opustení, nie je to Boh, kto vás trestá: je to Temnota, ktorá vás zasahuje. Obviňovať Boha z nášho utrpenia je nesprávne, pretože to nie On nám ho posiela: je to Temnota, jediný vinník našich zlých skúseností a smutných chvíľ. Boh bojuje proti Temnote, aby ju od nás odohnal, ale nie je to také ľahké, ako sa nám zdá: v skutočnosti nás Temnota zasahuje počas života mnohokrát, čo dokazuje, že prebieha oveľa väčšia psychická vojna, než si predstavujeme. Aby toho nebolo málo, my ľudia naďalej ideme proti Bohu, dokonca ho obviňujeme z nášho utrpenia, akoby už nemal dosť ťažkostí, s ktorými sa musí vyrovnávať počas svojich bojov s Temnotou. Ale aj tieto naše presvedčenia, ktoré nás nútia veriť, že Boh nemá celý deň nič iné na práci, len nás sledovať z neba a posudzovať každý náš čin či vyslovené slovo, pramenia z náboženskej indoktrinácie. Tak či onak sme boli presvedčení, že Boh nemá nič iné na práci, len nás trestať a neustále pozorovať, súdiť. Pravda o Bohu je vzdialená akémukoľvek náboženstvu: neexistuje žiadne, ktoré by o ňom povedalo absolútnu pravdu, a to nie je náhoda! O náboženstvách rozhodovali ľudia, ktorí zneužívali vieru ľudí, aby si ich podriadili svojej moci; ak pozorne čítame dejiny, uvedomíme si, koľko ľudí už pred stáročiami a storočiami odhalilo, ako sú náboženstvá skazené a vytvorené na to, aby nás udržiavali spútaných. Boha peniaze nezaujímajú, na druhej strane niektorí ľudia sú nimi zaslepení do takej miery, že sa rozhodli úplne odvrátiť ľudí od pravdy a evolúcie. Moc nad ľudskou mysľou je niečo veľmi temné, čo sme celý život naivne podceňovali, a tak sme ignorovali mreže nevedomosti. Inými slovami, radšej sme verili náboženskej verzii o Bohu, namiesto toho, aby sme počúvali svoje skutočné inštinkty, ktoré by nám umožnili spoznať pravdu, alebo ešte horšie, verili sme, že Boh neexistuje, pretože nám ho náboženstvo predstavilo. Teraz máme možnosť počúvať svoje inštinkty prostredníctvom meditácie a vnímať skutočnú prítomnosť Boha bez ohľadu na to, aký termín chceme použiť na jeho identifikáciu. Ak vám pojem Boh stále príliš pripomína poľudšteného Boha, nazvite ho Vesmírom alebo akokoľvek chcete: počúvajte však svoju srdcovú čakru a spojte sa s ním prostredníctvom Meditácie, pretože len tak o ňom môžete objaviť pravdu. 

Toto je len stručný úvod, ktorý nestačí na vysvetlenie toho, čo Boh v skutočnosti je, ale pomôže vám pochopiť, že Jeho svet je oveľa širší, než ste sa doteraz domnievali. Z tohto dôvodu sa budeme týmto pojmom zaoberať znova a znova, a to nielen teoreticky, ale aj prostredníctvom riadených techník, ktoré vám umožnia, ak budete chcieť, cvičiť sa v spojení s Bohom, aby ste ho mohli sami cítiť a vnímať jeho prítomnosť. Cesta, ktorú vás učím prostredníctvom tejto Akadémie, nie je zameraná na Boha, takže aj keď sa rozhodnete, že o ňom nechcete nič vedieť, nie je to problém: stále môžete pokračovať v ceste v ACD vynechávajúc túto tému tak dlho, ako budete chcieť. Na druhej strane, ak sa chcete do tejto témy ponoriť hlbšie a praktizovať techniky, aby ste sami objavili jeho existenciu, váš smäd po poznaní bude uspokojený. Samozrejme, ak sa vám nechce čakať a ponáhľate sa za poznaním, mnohé odpovede nájdete v rámci knihy Existuje Boh? Áno, a On vie, kto ste vy, ale vy neviete, kto je On. 

Teraz, keď ste sa dozvedeli - hoci len stručne - moju definíciu Boha, môžeme pokračovať v hlavných témach tohto 1 kroku, pretože každá z nich je mimoriadne prepojená s druhou, a to až do takej miery, že sa navzájom umocňujú. V ďalších článkoch sa hlbšie ponoríme do čakier, myšlienok a meditácie a potom objavíme nové témy, o ktorých sme ešte nehovorili a ktoré vám pomôžu odpovedať na vaše širšie otázky. Čítajte ďalej a nezabudnite nám pod článkom zanechať komentár, aby ste nám dali vedieť, čo oceňujete. 
 
Koniec strany 4 zo 4. Ak sa vám článok páčil, komentujte ho nižšie a opíšte svoje pocity pri čítaní alebo praktizovaní navrhovanej techniky.

1952 komentáre
  • Sara
    Medaglia per aver completato lo Step 1
    warning-solid

    Sei sicuro?

    Il commento verrà eliminato

    Conferma
    22:58 22/10/23

    Leggere questo articolo su Dio non mi ha scosso, ne reindirizzato su di un’altra idea, semplicemente perché non ho mai provato appartenenza e interesse a ciò che la chiesa e la religione ha sempre raccontato. Mi sono trovata fin da subito a discutere con gli insegnanti di religione, le prime domande più serie che si sono poi evolute in una sorta di discussione con gli insegnati sono nate alle medie. Non ho mai letto la Bibbia, non ho frequentato la chiesa e non sono riuscita neanche a guardare film sulla storia di Gesù. Trovavo inconcepibile l’idea di dover credere a quella che è la nostra religione, quando poi nel mondo ne esistono così tante altre, con nomi e storie diverse. Mi sono sempre detta perché dovrei conferire ed elogiare una religione piuttosto che un’altra? Siamo sicuri che sia la nostra quella reale? Qualcuno mente! A proposito di questo mi sono sempre astenuta dalle religioni, ma al fatto che ognuna,per quanto distinta dall’altra, su alcuni punti si accordava. Ho scelto di dare valore a quei punti, a credere che ci sia un Dio, ma a non sapergli e quindi volergli attribuire un nome.

  • rik
    warning-solid

    Sei sicuro?

    Il commento verrà eliminato

    Conferma
    19:58 18/10/23

    Concordo pienamente con la visione di Angel. Anche per me Dio è solo bene assoluto e si identifica con la natura e si trova in ogni cosa intorno a noi. Il male è tutta un altra cosa: il concetto di low per me vi si avvicina moltissimo. Sicuramente il messaggio della chiesa cattolica è lontano anni luce da quello di Dio. Si dice che Paolo di Tarso abbia “inventato” il cattolicesimo che poi sia stato adottato dai Romani per strumentalizzare con la paura (della morte e dell’inferno) le popolazioni vinte in guerra e cosi fino ai giorni nostri dove una massa di credenti anestetizzati e senza materia grigia credono che sia sufficiente aderire al “sacramento” della confessione / assoluzione dai peccati per la salvezza eterna in paradiso……. La storia è piena di esempi terribili e mortiferi interpretati magistralmente dalla chiesa cattolica in nome di Dio: anche in questi ultimi giorni di guerra in medio oriente e prima in Ucraina la chiesa si è schierata dalla parte sbagliata della storia. Senz’altro la meditazione ci consente di parlare e di metterci direttamente in contatto con Dio per ricevere il suo conforto ed il suo aiuto. Bisogna solo volerci e saperci parlare. Grazie Angel per i tuoi buoni insegnamenti.

  • Susanna
    warning-solid

    Sei sicuro?

    Il commento verrà eliminato

    Conferma
    18:32 18/10/23

    Mi domando però, a questo punto, quale sia il fine dell'esistenza dell' ombra, se ne ha uno, oppure esiste e basta?

  • Susanna
    warning-solid

    Sei sicuro?

    Il commento verrà eliminato

    Conferma
    18:29 18/10/23

    Mi piace questo modo di intendere Dio e mi sembra molto più maturo del concetto di Dio-padre/madre, che ricorda molto la dipendenza infantile che si ha, nel bene e nel male , verso i genitori.

  • grey
    warning-solid

    Sei sicuro?

    Il commento verrà eliminato

    Conferma
    19:41 17/10/23

    Io ho sempre creduto in un qualcosa di superiore ma non gli ho mai dato un nome ora so che si chiama Dio e vuole proteggermi mentre invece la sofferenza della mia vita la devo agli Oscuri. Anche se non sento nessun legame con Dio voglio approfondire questo argomento perché è solo grazie alla conoscenza che si ottengono risposte

  • Giusy
    warning-solid

    Sei sicuro?

    Il commento verrà eliminato

    Conferma
    09:38 16/10/23

    Per mia fortuna sono cresciuta in una famiglia che si credeva ma non in modo eccessivo anzi per niente. Le uniche preghiere che ho memorizzato sono il padre nostro ed avere Maria l'angelo custode ed una preghiera che dicevo da bambina prima di dormire su Gesù bambino per allontanare il buio e la paura. Per il resto quando mi capita di andare in chiesa mi assenza senza ascoltare quello che dice il prete (è un angoscia e tristezza, sofferenza nulla a che vedere con la gioia) credo in DIo e si anch'io ho scelto di chiamarlo energia superiore o universo. Questa lezione è molto interessante. Grazie Angel pertutte queste informazioni che ci dai

  • antonietta
    warning-solid

    Sei sicuro?

    Il commento verrà eliminato

    Conferma
    22:10 15/10/23

    Sono stata cresciuta, come tanti di noi, nella religione cattolica. Ho sempre creduto, ma da una ventina di anni ho iniziato a non credere più nella chiesa e mi sono affidata alla mia coscienza per operare in modo corretto, magari non riuscendoci al cento per cento, ma cercando di essere onesta senza mai agire con l'intenzione di ferire (spiritualmente parlando) o avere comportamenti che mi facessero sentire poco coerente con la mia anima. Ho iniziato la pratica della meditazione trascendentale e dopo pochi mesi ho avuto l'esperienza , in assoluto, più bella della mia vita. Posso definirla estasi sublime ma non rispecchia minimamente l'immensa e profonda gioia assoluta, la pace e il benessere che ho provato: qualcosa di così meraviglioso da riempirmi tutta, inondata di un senso di completezza e luminosità da non poter descrivere con le parole. Ma è successo solo una volta e ,nonostante abbia continuato a meditare non ho più provato quella totale felicità...

  • Iris
    warning-solid

    Sei sicuro?

    Il commento verrà eliminato

    Conferma
    21:25 14/10/23

    È tutto quello che ho sempre pensato/sentito spiegato in modo chiarissimo da tutti i lati

  • gabi
    warning-solid

    Sei sicuro?

    Il commento verrà eliminato

    Conferma
    10:45 14/10/23

    Già da piccolo avevo capito che non c'era nessuna connessione tra Gesù e il dio che rappresenta la chiesa, infatti io come dio vedevo Gesù no yahweh, poi un giorno dopo aver letto tutti i crimini fatti dalla chiesa mi sono stufato e ho deciso di sbattezzarmi( non che frequentassi la chiesa, però solo il pensiero che il mio nome fosse scritto su quel registro mi dava fastidio, ovviamente con la scusa adesso non ci entro più nemmeno in chiesa, può essere un matrimonio oppure un battesimo di qualche parente non fa differenza, ZERO PROPRIO) anche perché se ci fate caso la maggior parte delle persone non crede proprio alla chiesa, ma non sa fare a meno di queste sciocche abitudini ( matrimonio, battesimi ) perché ovviamente se non fanno quello che fanno gli altri si sentono diversi e hanno paura di essere giudicati... Brutta storia, soprattutto per i bambini che a uno o due anni vengono battezzati( possibilmente da un prete che di buono non ha niente) e si ritrovano a fare parte di questo schifo😔. Comunque si parlava di Dio nell'articolo( Amore puro lui) ❤️. Grazie Angel

  • barbara0103
    warning-solid

    Sei sicuro?

    Il commento verrà eliminato

    Conferma
    10:48 13/10/23

    Fin da piccola avevo la sensazione che Dio non fosse come lo presentava la Chiesa, percepivo che c'era qualcosa che non andava, che c'era un di più e che io potevo comunicare direttamente con questo di più. Crescendo ho cercato risposte e ho anche conseguito una laurea in Teologia, ma non mi ha dato nulla di quello che necessitavo. E' vero, Dio comunica con me ed io posso comunicare con Lui dirtettamente senza usare formule preconfezionate, ma sentendo con il cuore, non tanto con la mente.

  • marzia80
    warning-solid

    Sei sicuro?

    Il commento verrà eliminato

    Conferma
    12:10 11/10/23

    Non sono mai stata attratta dal concetto di Dio che la religione mi ha imposto fin da bambina, in quanto ho sempre vissuto la Chiesa come un'imposizione che la mia famiglia mi ha dato. Ad oggi non sono una frequentatrice perchè con il tempo ho capito che la religione, e qualsiasi tipo religione , non è altro che un'istituzione imposta per lucro e per tenere le persone sotto controllo. Ho sempre pensato che Dio esista , ma andare da un prete, umano anche lui, non sia il modo migliore per comunicare con Dio. Felice di avere una conferma di ciò che già pensavo, in questo articolo. Pensare a Dio Universo è senza dubbio molto più rilassante e pensare alla meditazione come metodo di comunicazione lo trovo semplicemente fantastico.

  • atavica
    warning-solid

    Sei sicuro?

    Il commento verrà eliminato

    Conferma
    08:18 10/10/23

    Sicuramente dovrò riflettere o meditare sui suggerimenti che vengono dati in questo articolo non vorrei cadere nell'illusione di un nuovo Dio. Grazie

  • Stella Spica
    warning-solid

    Sei sicuro?

    Il commento verrà eliminato

    Conferma
    15:21 09/10/23

    Meraviglioso articolo ❤️ A tal proposito condivido gli ultimi scritti di San Francesco di Assisi ❤️ "All’anima che sa leggere nella mia, e che ne comprende le gioie e i dolori, voglio confidare queste parole: all’alba della mia dipartita, al crepuscolo del sentiero che ho scelto, posso finalmente affermare, completamente in pace, che la nostra ferita, in questo mondo, non sta né nella ricchezza né nella povertà, ma nella nostra dipendenza da uno di questi due stati, nel fatto di immaginare che l’uno o l’altro possano offrirci gioia e libertà. Sta anche nel fatto di essere convinti che l’Altissimo Signore abbia bisogno delle sofferenze di noi creature, per aprirci la porta della sua luce. La nostra ferita, infine, è il convincimento che Egli abbia bisogno di sacrificarSi sotto forma di suo Figlio, o sotto forma umana al fine di salvarci. Chi mai, tranne noi stessi, per mezzo della purezza del cuore, potrà salvarci? In verità il Buon Signore mi ha mostrato che non vi era alcun riscatto, alcun sacrificio da perpetuare. Mi ha insegnato, in silenzio, che sarebbe bastato uscire dall’ignoranza, dall’oblio, e amare. Amare la vita in ogni forma, e con tutti i mezzi che la rendono bella, amare la sua Unità in ogni cosa e in ogni essere. Possa tutto questo venir detto, un giorno, tanto alle donne come agli uomini; possa venir detto e insegnato meglio di quanto io abbia saputo fare, senza nulla respingere dell’Acqua nè del Fuoco. Il mio augurio è che non ci siano più nè Chiese, nè preti, nè monaci, niente di tutto questo: che vi sia soltanto l’Altissimo e noi, perchè sta ad ognuno incontrarlo in se stesso… Ora che il velo si squarcia, voglio andarmene nudo come sono venuto al mondo. E non parlo della nascita del mio corpo, ma della vera nascita della mia anima, del giorno in cui ha trovato il coraggio di scendere più a fondo nella carne per offrirsi all’Eterno, così in Alto come in Basso”. Grazie ❤️

  • klaudia
    warning-solid

    Sei sicuro?

    Il commento verrà eliminato

    Conferma
    18:22 06/10/23

    Ho iniziato a credere in Dio quando L'ho percepito nelle mie meditazioni, ero atea in passato perché la religione cattolica non mi ha dato nessuna risposta e mi stava stretta quindi ho preferito non credere più a nulla. Poi ho ignorato le religioni ed iniziato a meditare profondamente ed ho scoperto da sola che Lui esiste ed è ovunque, anche in me ed è per questo che posso avere un contatto diretto con Lui. Credo che tutto emani da Dio e per questo motivo Lui può anche avere una forma se necessario, ovviamente una forma eterna e non materiale. Si, per me Dio può fare ed essere tutto, altrimenti non sarebbe Dio! Credo anche che, non solo possa sentire se parliamo direttamente con Lui, ma anche sentire l'intento del nostro cuore mentre lo facciamo, comprende quindi se una preghiera è detta con amore o solo a memoria. È talmente misericordioso che ci ama anche quando decidiamo di allontarci da Lui, ci lascia liberi di scegliere di non cercarlo, ci abbraccerà quando decideremo di tornare e nel frattempo ci aiuterà comunque e ci seguirà sempre. Lui è il mio rifugio quotidiano!

  • Mery
    warning-solid

    Sei sicuro?

    Il commento verrà eliminato

    Conferma
    10:00 29/09/23

    Mi hanno insegnato a temere Dio, a temere di pensare perché Dio sentiva anche i miei pensieri. Quando il tuo genitore stesso lo teme, te lo inculca molto di più. Ma una forza interiore già all'età di 7, 8 anni mi spingeva ad identificare il mio Dio su altre prospettive, vedendolo riflesso su un tramonto, sulla rugiada. Da piccola andavo verso Dio compiendo delle lunghe passeggiate in campagna, lo vedevo riflesso su tutto ciò che era vita, vivo. Salire la collina per arrivare su una distesa prateria di margherite mi faceva sentire connessa a Dio, l, aria, il vento che accarezzava la mia pelle, i raggi del sole che mi scaldava o il cuore. Osservare e perdersi nel blu infinito del cielo e desiderare di dormire supra una nuvola, bianchissima e compatta, come le si vedevano 30 anni fa. Mi connettevo a Dio in questo modo. Andare in chiesa era un rituale imposto, ma cercavo Dio nella luce, osservavo il riflesso del sole che cercava di entrare attraverso i vetri colorati, ascoltavo il mio cuore, cercavo di sentire la sua positività la sua capienza che riempiva lo spazio intorno a me. Crescendo verso i 12,13 anni mi sono scontrata col prete del paese, Don Sergio, provavo ribrezzo per la sua falsità, era un falso, sentivo dentro di me la sua doppia vita, sapevo che non credeva a ciò che inculcava al prossimo. Oltre che scroccare soldi, pranzi e regali dalle bigotte peccatrice, giudicava il mio comportamento ribelle. Si chiedeva come mai ero l, unica del paese che non confessa a i suoi peccati. Gli rispondevo di non aver bisogno di sputtanare la mia vita a lui, che Dio sapeva già tutto di me. A quel punto mi ribadiva di non azzardarti a prendere l, ostia che non ne ero degna. Ad ogni messa terminata mi mandava qualche bigotta a dirmi di non lasciare la chiesa che mi voleva parlare. Aspettando dietro nel suo ufficio vedevo bigotte portare agnelli, selvaggina, prosciutti, a chi a quel scroccone? Dopo la fila interminabile mi fa entrare e mi chiede, voglio parlare con tua madre, ti opporro di venire a tutte le messe tutti i giorni, altrimenti ti rinnego la cresima. Fai pure, rispondevo, per me rimani sempre e per sempre un finto prete, scroccone, falso. Ci odievamo a vicenda, lui odiava di me il mio vedere Dio, io odiavo di lui le sue finte credenze per uno stipendio, oltre a dirglielo. Non ho fatto la cresima, nonostante ho dovuto imparare tutti i versetti a memoria dell'antico e nuovo testamento, tutte le preghiere, tutto ciò ed oltre che possa esistere come studio, mi ha fatto frequentare due messe al giorno dal lunedì al lunedì, insomma due anni di punizione con la promessa ai miei genitori che mi avrebbe ammessa alla cresima, per poi dopo due anni di puro calvario non ammettermi. Purtroppo era anche l, insegnante di religione a scuola, e a scuola gli andavo contro dicendogli che qui non era un prete, che mai sarebbe stato per me il messaggero di Dio, che Dio non sapeva neanche della sua esistenza, che era solo uno scroccone e un grande peccatore. Lo martoriavo di brutto. Non ho messo più piede dentro una chiesa.